Choď na obsah Choď na menu
 


Komárno

5. 7. 2008

 Komárno leží v Podunajskej nížine na riečnom vale pri ústí rieky Váh do Dunaja. Západná časť chotáru sa rozprestiera v najvýchodnejšom výbežku Žitného ostrova medzi Dunajom a Vážskym Dunajom. Územie je na tektonicky živej línii (zemetrasenie v rokoch 1763 a 1783). Na Žitnom ostrove žije vzácne vtáctvo: orliak morský, volavka purpurová, volavka popolavá a kormorán. Pri Dunaji je zimovisko severských druhov divých husí a kačíc. Severozápadne od Komárna je od roku 1954 na ostrove Apáti, pri ústí rieky Nitry do Váhu, štátna prírodná rezervácia s lužným lesom a hniezdiskami vodného vtáctva.

 Podnebie

 Komárno má suchú klímu. Priemerná ročná teplota je 9,7°C, január -1,6°C, júl 20,3°C. Priemerný ročný úhrn zrážok je 244 - 555 mm.

Komárno, Nádvorie Európy

 História

 Po stáročia venovali panovníci sútoku Váhu a Dunaja osobitnú pozornosť a budovali tu svoje obranné zariadenia. Bol jedným z najdôležitejších strategických bodov v systéme obrany Uhorska. Pravdepodobne ako prví si postavili pevnosť Rimania, ďalšie nálezy dokumentujú osídlenie Avarov, Slovanov a starých Maďarov. Prvá písomná zmienka o vybudovaní pevnostnej stavby pochádza z obdobia panovania kráľa Bela IV., keď sa v Anonymovom diele píše o založení mesta a o hrade s názvom Komárom, postavenom, ako sa tu píše, asi v polovici 10. storočia. Na jeho mieste vznikol v druhej polovici 13. storočia kamenný stredoveký jrad, ktorý v priebehu 15. storočia nadobudol podobu pohodlného kráľovského sídla, kde sa s obľubou zdržiaval kráľ Matej Korvín.

 Ďalšia správa o sídle je z roku 1075, keď Gejza II. daroval tri poplužia zeme a dunajský rybolov v obci kláštoru vo Sv. Beňadiku. Obec bola povýšená na mesto za Karola Róberta v roku 1331. Výsady udelené v tomto roku mestu neskôr často potvrdzovali. V roku 1745 ho povýšili na slobodné kráľovské mesto.

 Mesto vzniklo zo starých osád pri hrade. Jeho stavebný rozkvet bol najvýraznejší za panovania kráľa Mateja Korvína. V nasledujúcom 16. storočí víťazstvo Turkov v bitke pri Moháči prinútilo panovníka Ferdinanda I. zabezpečovať obranu krajiny predovšetkým v miestach pri priechodoch Dunajom. Komárno sa stalo najvýznamnejšou pevnosťou proti tureckej expanzii. Pozvaní talianski fortifikační stavitelia vybudovali na mieste niekdajšieho gotického hradu v rokoch 1546 - 1557 renesančnú pevnosť, ktorá predstavovala vrchol pevnostného staviteľstva u nás. Pevnosť osadili do cípu na sútoku Váhu a Dunaja. Konfigurácia a tvar terénu ovplyvnili pôdorys pevnosti, ktorý pripomína pretiahnutý päťuholník. Počas budovania tejto pevnosti narušili stredovekú dispozíciu mestečka, ktorú tvorili hlavné ulice vejárovite sa rozbiehajúce od nástupu do hradu. Neskôr pri výstavbe novej pevnosti porušili aj východnú časť mesta, ktoré sa posunulo západným smerom. V 16. storočí mesto siahalo až k starej  pevnosti a bolo obohnané súvislým opevnením s vežami a bránami.

 K úplnému zničeniu došlo v roku 1594, a to po požiari počas silného obliehania Turkami.

 V roku 1663 vydal kráľ Leopold I. príkaz na vybudovanie novej pevnosti. Nová pevnosť sledovala tvar starej, bola od nej oddelená vodnou priekopou. Most, ktorý spájal mesto s druhým brehom Dunaja, bol zakončený vysunutým hviezdicovým opevnením. Stavebný vývoj mesta sa sústavne podriaďoval prestavbám pevnosti, výstavba sa posúvala vždy ďalej na západ.

 V priebehu 17. storočia vládol v meste čulý stavebný ruch. Dubudovala sa radnica, opravený bol kostol sv. Ondreja, postavil sa evanjelický kostol aškola, kalvínsky kostol, pravoslávny kostol a jezuitské kolégium.

 V roku 1745 dostalo Komárno privilégiá slobodného kráľovského mesta. S približne 10 000 obyvateľmi bolo piatym najväčším mestom Uhorska.

 Rozvoj v priebehu 18. storočia narušovali opakované zemetrasenia v rokoch 1763, 1765, 1783, ktoré zničili nielen mestskú zástavbu, ale poškodili aj pevnosť natoľko, že cisár Jozef II. demobilizoval vojsko a pozemok daroval mestu. V roku 1784 boli budovy pevnosti okrem  pevnostného systému rozpredané na dražbe.

 Hrozba Napoleonovho vojenského ťaženia proti európskym feudálnym štátom podmienila na rozhraní 18. a 19. storočia novú vlnu budovania a modernizovania obranných zariadení v Európe. Pozornosť cisárskeho  viedenského dvora sa opäť upriamila na Komárno, ktoré sa podľa rozhodnutia cisára Františka I. malo stať najsilnejšou pevnosťou monarchie. V roku 1809 sa vybudovali zemné valy hviezdicového pôdorysu s baštami a terasami. Nový systém opevnenia sprístupňoval dve brány, napájal sa na pevnosť a obkolesil celé mesto.

 Urbanistická kompozícia historického jadra má pôdorys s uličnou sieťou vejárovite sa zbiehajúcou do centrálneho priestoru menšieho námestia, ktoré tvorilo od polovice 17. storočia stred mesta. Východná časť zanikla v čase výstavby novej pevnosti. Vlastná uličná osnova má radiálno-okružný charakter, ktorý sa orientuje na hlavný vstup do novej pevnosti. Urbanistická kompozícia uličných priestorov je dodnes v plnom rozsahu v historickom jadre zachovaná aj s ťažiskom významnejších historických objektov a priestorov.

 Osobnosti

 Komárno je rodiskom mnohých významných osobností. Narodili sa tu aj spisovateľ M. Jókai a skladateľ F. Lehár.

 

M. Jókai                                                  F. Lehár

 Pre návštevníkov

 V rámci turistiky poskytuje Komárno možnosť prehliadky Podunajského múzea, sakrálneho umenia v pravoslávnom kostole, literárnej expozície M. Jókaia a hudobno-literárnej expozície F. Lehára. Na územie štátnej prírodnej rezervácie je obmedzený prístup. Dobré podmienky tu majú najmä letné aktivity, kúpanie a vodné športy.

Budova Podunajského múzea

Socha svätej trojice, barokový stĺp

Socha F. Lehára

 Erb

 Opevnenie s vežami a bránou je najtypickejším symbolom nejedného stredovekého mesta. Komárno si tento motív privlastnilo už v 15. storočí. Ako rozlišovacie znamenie od iných mestských symbolov s opevnením si Komárno nad veže umiestnilo dve hviezdičky. S týmto jednoduchým, ale veľmi výstižným znakom žilo mesto  nepretržite až takmer do polovice 18. storočia. Roku 1745 Mária Terézia vydala pre Komárno erbovú listinu, v ktorej pôvodný jednoduchý a krásny symbol silno narušila drobnými doplnkami. Opevnenie položila na pažiť, ktorá je obmývaná akoby dvoma riekami: Dunajom a Váhom. Takýto spôsob obohacovania pôvodného erbu je v tomto storočí bežný a je typickým prejavom úpadku heraldickej tvorby. Pridanie pažite i riek určite nevychádzalo z iniciatívy cisárovnej alebo jej dvora, ale isto to bolo na želanie mesta. Farebná i obsahová pestrosť v 18. storočí bola totiž veľmi obľúbená a súdiac podľa predpísanej podoby mestského erbu v Komárne, páči sa i dnes.

                                                        

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.