Choď na obsah Choď na menu
 


Trenčín

27. 4. 2008

 Na rozhraní Trenčianskej a Ilavskej kotliny Považského podolia v údolí Váhu leží Trenčín, ktorého rámec tvoria zalesnené výbežky Strážovských vrchov. Zo severozápadu sa približujú Biele Karpaty - chránená krajinná oblasť. Je to flyšové pohorie, v ktorom charakteristickým prvkom je bradlové pásmo. V nižších polohách horstva prevládajú dubové lesy s hrabom, v hlbších údoliach a na vrcholoch pristupuje buk. V lesných porastoch žije jelenia zver, diviak a západnú hranicu tu dosahuje rys ostrovid. V chotári mesta sa nachádza štátna prírodná rezervácia Trubárka, kde sa chráni bralnatý záver Kubrickej doliny a nálezisko Zamarovské jamy - malé vodné nádrže, ktoré slúžia močiarnemu a vodnému vtáctvu.

 Podnebie

 Trenčín má teplú kotlinovú klímu, mierne suchú až vlhkú, s priemernými teplotami v januári -2,5 až -5°C, v júli 16 až 17°C, ročný úhrn zrážok je 600 až 700 mm.

Silueta Trenčianskeho hradu

 História

 Mesto Trenčín, najvýznamnejšie stredisko stredného Považia, vzniklo na križovatke starých diaľkových ciest - považskej a  moravskej, vedúcich z údolia Vláry cez vážsky brod do Ponitria.

 Archeologické nálezy potvrdzujú osídlenie územia širšieho záberu mesta už v paleolite, neolite, eneolite, dobe bronzovej, hallštattskej a laténskej. Rímsky nápis vytesaný do hradnej skaly v roku 179 n. l. - epigrafická pamiatka presahujúca svojím významom hranice Slovenska - je dokladom najsevernejšej expanzity rímskych vojsk v rámci strednej Európy do územia intenzívne osídleného germánskymi kmeňmi.

 Okolo Trenčína sa koncetruje i slovanské osídlenie na prelome včasnoslovanského a predveľkomoravského obdobia. Všeobecne sa predpokladá, že Trenčín bol dôležitým centrom stredného Považia už od včasnoslovanskej éry. Sústredenie veľkomoravských nálezov po obvode Trenčína súvisí zrejme s opevneným komplexom s rotundou, zisteným v areáli hradu. Napriek jeho datovaniu do 11. storočia existujú indície (nepriame nálezy, ako aj písomné pramene) dovoľujúce predpokladať jeho počiatky, resp. predchodcu ešte pred začlenením územia do uhorského štátu. Prevažná časť stredného Považia sa stala súčasťou Uhorska pravdepodobne okolo roku 1018. Trenčín sa stal najskôr sídlom pohraničného županstva, neskôr v ňom bolo centrum trenčianskej kráľovskej župy.

 V kronikách z 11. storočia sa spomína provincia Vag, zaberajúca širšie územie okolo Trenčína. Centrom provincie bol asi Trenčín. Jeho najstaršia dodnes stojaca časť - kamenná veža, datovaná tiež do 11. storočia - po typologickej stránke súvisí s podunajskou oblasťou, kde sa vyskytujú takéto veže vo švábskych, bavorských a rakúskych hradoch. Trenčínu je z nich zemepisne najbližší Hamburg.

 Priaznivá strategická poloha predurčila hradnému komplexu dlhý vývoj a podmienila tiež vznik mesta pod ním. Jeho počiatky možno hľadať v trhovej osade spomínanej už v roku 1111 na starej ceste od vážskeho brodu popod Brezinu, nad ktorou sa na plošine v prudkom svahu dodnes vypína farský kostol. Súčasťou väčšieho sídliskového komplexu bol aj biskupský dvorec - Biskupice.

 Najstaršie stopy stredovekého osídlenia sa zistili okolo dnešnej prístupovej komunikácie k hradu, Matúšovej ulici. Tieto stavby sledovali staršiu, zaniknutú cestu.

 Trhová osada sa formovala okolo cesty z Beckova do Žiliny (považská cesta). Postupne sa rozširovala na nepravidelné pozdĺžne námestie, z oboch koncov ktorého vedú prístupové cesty na hrad. O polohe námestia nezmenenej od stredoveku svedčí i pamiatkový výskum, poukazujúci na gotický základ väčšiny objektov na námestí.

 Prvé mestské výsady Trenčína sú doložené v listine z roku 1324. Ďalšie výsady, ktoré mu v roku 1412 udelil kráľ Žigmund a zaradil tým Trenčín medzi slobodné kráľovské mestá, sú dokladom jeho kľúčového postavenia pri obrane Považia v nastávajúcom období vzrastajúceho nebezpečenstva zo strany vzbúrených husitov, prenikajúcich postupne zo západu. Udelené práva Budína a Stoličného Belehradu priradili k starším právam výročného jarmoku a oslobodenia od mostných mýt v krajine, ako aj k právu budovania hradieb a súdnej právomoci. V neskoršom období dostáva mesto i právo meča a skladu.

 V 15. storočí malo gotické mesto s vežovými domami opevnenie s dvojicou mestských brán. Mestské múry sa napájali na vonkajšie opevnenie hradu a napriek výsadám bola nepochybne práve podriadená poloha mesta dôvodom neustáleho zasahovania zo strany držiteľov hradu.

 Kvalitatívna premena hradu nastáva už v 13. storočí prestavbou obytnej veže. Na ňu nadväzuje i stavebná činnosť začiatkom 14. storočia, keď na hrade sídlil legendami opradený oligarcha, úhlavný nepriateľ Karola Róberta z Anjou, obávaný "pán Váhu a Tatier" Matúš Čák Trenčiansky. Počas jeho panovania pristavali k veži neskôr strhnutý Matúšov palác. So zmenami majiteľov sa znásobovali obranné a obytné funkcie hradu. Ostatne uvádzané úpravy podnietilo plienenie cisárskych vojsk generála Katzianera a následný rozsiahly požiar mesta i hradu v roku 1528. Poškodenie sa nevyhlo ani farskému kostolu, ktorý potom obnovili v renesančnom duchu pod vedením talianskeho majstra Sebastiana v rokoch 1553 - 1558. Vyhorené domy na námestí prebudovávali a dostavovali, pričom sa už v hojnejšej miere uplatnil prvok podlubia, sporadicky sa vyskytujúci v neskorom stredoveku. Budovanie domov s arkádami okolo námestia bolo rozšírené v 2. polovici 16. storočia a v 17. storočí. Žiaľ, väčšina z nich zanikla totálnou prestavbou v 19. a začiatkom 20. storočia.

 Neustála potreba zvyšovania obranyschopnosti v 16. storočí bola dôvodom opevnenia sa na najzraniteľnejšej strane hradu smerom k Brezina. Vzniklo vysunuté opevnenie s dvoma priekopami. Zdokonalil sa aj obranný systém mesta predstavaním barbakanu pred Hornú bránu. Pri Dolnej bráne nebolo dosť miesta na vybudovanie zosilneného opevnenia - predbránia.

 V 17. storočí sa mesto stalo strediskom rekatolizačného hnutia v severozápadnom Uhorsku. To v ňom podnietilo ďalší stavebný ruch. V rokoch 1653 - 1657 si v radovej zástavbe južnej časti námestia vybudovali jezuiti rozsiahly komplex kostola Františka Xaverského s kláštorom na mieste niekoľkých meštianskych domov. Dispozícia i hmotové riešenie jednoľoďového objektu s plytkými kaplnkami nadväzuje typologicky na kostol Františka Xaverského vo Viedni.

 Nepokojné obdobie 17. a 18. storočia zanechalo svoje stopy i na osudoch mesta i hradu. Nieslo sa v znamení tureckého nebezpečenstva a sporov medzi cisárskym dvorom a povstalcami z radov šľachty. Vtedajších majiteľov hradu Illésházyovcov vystriedala v roku 1670 cisárska posádka, ktorá sa starala o zabezpečovanie obranyschopnosti hradu i mesta. Ďalší pás opevnenia postavili smerom k lesom na Brezine. V roku 1708 mesto a hrad zachvátil požiar, po ňom mor a veľká povodeň. Tieto udalosti pripomína stĺp sv. Trojice. Vďaka Illésházyho mecénstvu jezuiti znovu obnovili a vyzdobili kostol s kláštorom.

 Požiarom a vojnami zničené meštianske domy sa postupne obnovili v duchu baroka. mestské opevnenie, ktoré po podpísaní Szatmárskeho mieru už stratilo význam, postupne podlieha skaze. Na jednej jeho časti, pri neskôr strhnutej Dolnej bráne, postavili v roku 1761 župný dom.

 Pre ďalšie osudy hradu bol významným medzníkom rok 1790. Keď sa Jánovi Illésházymu podarilo zbaviť sa nemeckej posádky hradu a začal sa pripravovať na jeho rekonštrukciu pre potreby svojej rodiny, zachvátil hrad požiar, ktorý vypukol v meste. Čiastočne potom opravili niektoré budovy predhradia, ale aj tak sa areál hradu postupne mení na pustnúcu ruinu.

 V 18. a 19. storočí prebiehala premena predhradobných štvrtí. Formovali sa nové komunikácie i námestia pred hradbami a bránami. Vznikla palácová zástavba, dnes reprezentovaná charakteristickými stavbami na Palackého ulici. Mesto dostalo výraznú klasicistickú podobu.

 Urbanistický rozvoj historického jadra koncom 19. a začiatkom 20. storočia ovplyvnila najmä stavba železnice a na ňu nadväzujúcich priemyselných štvrtí. Zástavba vlastného gotického historického jadra však zostala v podstate nenarušená. Výslednicou slohových premien objektov je charakter zástavby, v ktorej prevládajú úpravy fasád z 19. storočia. Zachovaná historicko-urbanistická a architektonická kompozícia mesta s hradom tvorí jedinečný celok, zďaleka dominujúci krajine stredného Považia. Bývalé okresné mesto Bratislavskej župy je až podnes jedným z významných miest Slovenska a kultúrno-spoločenským i priemyselným centrom.

 Najvýznamnejšie objekty mesta sa nachádzajú v priestore námestia, ktoré je najstaršou a charakteristickou časťou Trenčína, kde historickým stavbám dominuje hradné bralo.

 Priestor kedysi opevnenej časti mesta okolo námestia bol v rokuý 1987 vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

 Osobnosti

 Dnešné mesto okrem svojho významu v histórii regiónu bolo pôsobiskom viacerých významných osobností - astronóma a fyzika M. Hella, českého historika F. Palackého, básnika M. Dohnányho, S. Chalupku st., básnika M. Institorisa, spisovateľa D. Krmana, maliarov T. Moustona a M. A. Bazovského i ďalších.

  

                   M. Hell                           S. Chalupka                      F. Palacký

 Pre návštevníkov

 Najlepším miestom vstupu do mesta je priestor pred Dolnou bránou. Otvorí sa nám pohľad na námestie a na aj zdiaľky sa vynímajúci hrad so svojím bralom. Rímsky nápis môžeme vidieť len pri návšteve hotela Tatra. Prehliadku námestia a jeho významných budov i múzea ukončíme výstupom na hrad, z ktorého je krásny pohľad do tejto časti Považia.

 Zážitky z prehliadky pamätihodností mesta obohatíme aj o návštevu kúpaliska v lete a v zime zimného štadiónu, či prechádzkou do lesoparku Breziny. Dlhšie turistické vychádzky umožňujú značkované cesty do Strážovských vrchov a Bielych Karpát. Pobyty v zime i v lete sú možné aj v prímestských rekreačných strediskách Krásna, Opatovská, Kubrická a Drietomská dolina.

 Samostatnou kapitolou môže byť návšteva kúpeľov Trenčianskych Teplíc, 16 km na severovýchod od Trenčína. Liečia sa tu choroby pohybového ústrojenstva a nervové choroby. Je tu termálne kúpalisko, tenisový areál a svah s lyžiarskym vlekom.

 Erb

 Veľkonočný baránok sa stal symbolom mesta už v prvej polovici 14. storočia a odvtedy ho Trenčín takmer bezo zmeny používa dodnes. Pôvodné pečatidlo sa nezachovalo, zato dve ďalšie gotické pečatidlá sú ešte aj dnes v budapeštianskom Národnom múzeu, kam sa na žiadosť palatína Jozefa dostali už pred rokom 1825. Erbová fugúra je symbolom sv. Jána Krstiteľa. Je pozoruhodné, že na najstarších pamiatkach baránok nesie zástavu s krížom, na mladších štvrtenú zástavu. Z nej vychádza historická mestská vlajka, ktorú si Trenčín opäť osvojil.

                                                     

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

ziu

(jozo, 11. 2. 2009 9:19)

ten komentar stoji za prd

info

(jozo, 11. 2. 2009 9:12)

Ekonomický potenciál Slovenska leží v ekonomickej sile regiónov. Úspešným nástrojom regionálneho rozvoja je prílev domácich aj zahraničných investícií do priemyselných parkov, kde sa koncentruje priemysel, firmy a služby v súlade s územným plánom obce alebo mesta. Tie na seba viažu množstvo subdodávateľov a vytvárajú priestor pre rast zamestnanosti, životnej úrovne a prekleňovanie pretrvávajúcich regionálnych rozdielov. Výhodou je, že veľký podiel zodpovednosti, ale aj príležitosti a iniciatívy preberajú tí, ktorých sa tento rozvoj týka najviac: územné samosprávy.

Priame zahraničné investície (direct foreign capital investments) je jedna z foriem vývozu kapitálu, resp. investície umiestnené v zahraniční s cieľom získať kontrolu nad podnikom, do ktorého sa investuje zväčša na dlhodobom základe. Investor sa podieľa nielen na zisku firmy, ale aj na jej vlastníctve v takom rozsahu, že ju môže ovládať, kontrolovať a riadiť. Priame zahraničné investície nie sú len pohybom finančných prostriedkov, ale aj presunom manažmentu, skúseností, obchodného tajomstva, technológie, know-how, marketingových stratégií a pod.

super

(jozo, 11. 2. 2009 9:06)

naozaj cool

rodokmen

(peter, 20. 9. 2008 13:07)

chcem vediet aké rodokmene žili na Slovensku